Jeho otec Stanislav Škorvánek starší bol dlhoročný extraligový obranca, v roku 2006 získal so Žilinou majstrovský titul. Synátora to však ťahalo do bránky. „Otec to nechal na mňa a mne sa vždy páčila práve pozícia brankára. Začínal som ako hráč v ihrisku, ale odmalička ma to ťahalo do bránky. Otec ma od toho neodhováral, ale naopak, podporoval ma. Nechal moje rozhodnutie na mňa. Zaujala ma odlišnosť od ostatných hokejových pozícií, teda obrancov a útočníkov. Je to niečo úplne iné,“ priznal.
V Žiline prešiel mládežníckymi kategóriami, dostal sa aj do reprezentačných výberov. Do Košíc prišiel pred sezónou 2017/2018. V nej pôsobil ako trojka za Švédom Joakimom Lundströmom a Čechom Vladislavom Habalom. Prvý menovaný po sezóne odišiel a Škorvánek sa posunul na pozíciu dvojky za Habala. V ročníku 2019/2020 vytvoril dvojicu s kamarátom Andrejom Košarišťanom, s ktorým sa poznajú od pôsobenia v Žiline. „Síce je medzi nami určitý vekový rozdiel, ale poznali sme sa už v Žiline. Je to veľmi fajn chalan, rozumieme si a teším sa, že sa mu darí.“
Ani popri reprezentantovi Košarišťanovi nedostal veľa priestoru, napriek tomu mal v základnej časti 2019/2020 solídne štatistiky a jedenkrát vychytal aj čisté konto. V zápase 50. kola nebol ďaleko od druhého shutoutu, ale pri víťazstve nad Budapešťou 5:1 inkasoval štyri minúty pred koncom zápasu. „Ja som bol najmä rád, že som si po dlhej dobe konečne pripísal domáce víťazstvo. Už to bolo fakt veľmi dávno, asi rok, čo som pred domácimi košickými divákmi vychytal víťazstvo,“ priznal. V spomínanom zápase proti MAC nastúpili Košičania v špeciálnych dresoch na počesť ozbrojených zložiek. „Boli to zaujímavé dresy, páčili sa mi. Zrejme však pôjdu do nejakej dražby, takže mi ten môj neostane,“ povedal.
Hokejová verejnosť ho zatiaľ registruje ako brankársku dvojku, čo nie je jednoduchá pozícia. Doterajšiu kariéru strávil prakticky v úzadí za brankárskymi jednotkami, ale ambície netají. „Každý hráč chce hrať v čo najlepšej lige a ani ja nie som výnimka,“ uviedol.
